Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu vodorovná
Borský Mikuláš

Význam V. Cintulu

Víťazoslav Cintula, PhDr

Stredoškolský profesor, historik, kartograf, publicista

Víťazoslav Cintula, PhDr.

Stredoškolský profesor, historik, kartograf, publicista
Narodil sa 7. marca 1848 v Búrskom Sv. Mikuláši, dnes Borskom Mikuláši. V matrike vedenej v maďarčine je zapísaný pod menom „Geiza Czintula“ a miesto narodenia „Búr Szt. Miklós“, čo svedčí o násilnej maďarizácii. Meno Víťazoslav prijal v Prahe podľa vzoru štúrovcov, ktorí si dávali od výstupu na Devín v roku 1836 slovanské mená. Pochádzal zo starej zemianskej rodiny. Otec Ján bol prísažným bratislavskej župy a matka Anna rod. Pokorná bola domáca. Otec mu zomrel keď bol veľmi mladý a zanechal 5 maloletých detí. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci. Rozhodol sa pre štúdium teológie a prvých šesť tried absolvoval na Arcibiskupskom vyššom gymnáziu – Gymnasium Maius Archiepiscopale v Trnave. Posledné dva ročníky študoval na Arcibiskupskom gymnáziu v Ostrihome, kde r. 1868 maturoval s vyznamenaním. Pre jeho vyhranené národné presvedčenie mu nedovolili pokračovať v štúdiách na žiadnej z uhorských škôl. Tým zanechal teológiu a v roku 1868 odišiel do Prahy, kde sa zapísal na filozofickej fakulte Karlovej univerzity odbor dejepis, zemepis, nemčina, francúzština a čeština. V roku 1869 vykonával popri štúdiu popoludní vojenskú službu. V štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni, kde v roku 1874 získal doktorát filozofie – PhDr. s aprobáciou vyučovať dejepis a zemepis na vyšších gymnáziách s vyučovacím jazykom nemeckým. Po skončení nastúpil učiť ako suplujúci profesor na vyššiu reálku v Pardubiciach a od roku 1876 pokračoval na podobných školách v Prahe a Litomyšli. Rozšíril si aprobáciu vyučovať aj v češtine a od roku 1877 pôsobil na strednej škole v Přerove, kde študovali viacerí Slováci, ktorým všestranne pomáhal. Pôsobil tam desať rokov, oženil sa s Vítězoslavou rod. Brdlíkovou (1853 - 1930), s ktorou mali 7 detí. Keďže bol dôstojníkom rakúskej armády musel sa v roku 1878 zúčastniť okupácie Bosny a Hercegoviny. Vtedy mu lekári zistili žalúdočný vred, na čo trpel celý ďalší život. Roku 1888 bol preložený na štátne gymnázium v Nemeckom Brode (neskôr Havlíčkovom), kde sa stal riadnym profesorom. Posledné jeho profesorské miesto bolo od roku 1905 na štátnej reálke v Prahe na Vinohradoch, kde pôsobil do roku 1906 a v tomto roku odišiel do dôchodku.
Keď v roku 1894 vznikla „Česká zeměvedná společnost“, V. Cintula sa stal jej členom a patril medzi najaktívnejších. Roku 1895 sa stal náhradníkom výboru a členom redakčnej komisie pre vydávanie Ottovho zemepisného atlasu. V rokoch 1904 – 1907 bol knihovníkom spoločnosti, v roku 1905 členom výboru a od roku 1909 jej podpredsedom. V tých rokoch využil svoje zemepisné a kartografické vedomosti a pre Ottov atlas vypracoval „Národopisnú mapu Uherského Slovenska podle soupisu lidu z r. 1900“. Tu treba povedať, že mapa nevystihovala skutočný národnostný stav obyvateľstva v Uhorsku v roku 1900, lebo maďarské úrady zapísali za Maďara každého, kto len trocha vedel rozprávať po maďarsky. To však nie je vina Cintulu, ktorý pracoval s úradnými podkladmi. Okrem tejto mapy vypracoval mapu Francúzska, na mape Rakúsko-Uhorska názvoslovie v oblasti Karpát a Krasu – Halič, Bukovina, Chorvátsko, Slavónsko a Bosna s Hercegovinou a tiež mapu karpatských krajín, ktorá vyšla po jeho smrti.
Víťazoslav Cintula bol činný aj ako publicista. V „Sborníku České zeměvedné společnosti“ uverejnil nasledovné práce: „Příspěvek k národnostním poměrům v Uhrách“ (1899), „Lidnatost měst uherských v roce 1777“ (1899), „Národnostní poměry lidu slovenského v Uhrách podle sčítaní z r. 1900“ (1900) a „O výsledcích sčítaní lidu v zemích koruny uherské z r. 1900“ (1900). O iných slovanských národoch v Uhorsku uverejnil štúdiu „Jihoslované v zemích koruny uherské podle soupisu z r. 1900“ (1900), článok „Národnostní poměry lidu Slovinského v Uhrách podle sčítaní lidu z r. 1900“ (1903), „Národnostní poměry v Rjece podle soupisu z konce roku 1880, 1890, 1900“ (1903), „Slovinské názvy obcí prekmurských v Uhrách“ (1906), „O národnostních poměrech v Haliči podle soupisu lidu z r. 1900“ (1909). V oblasti geografie vypracoval štúdiu „O postupu nižiny uherské medzi Dunajem a Tisou k západu“ a ďalšie príspevky. Napísal aj rôzne politické články, ktoré uverejňoval v českých časopisoch a denníkoch pod pseudonymom. Svoje články musel písať v češtine, lebo v slovenčine by mu ich neuverejnili.
Z uvedených prác vidieť, čo urobil pre Slovensko i ostatné národy v monarchii. Nemožno však nespomenúť, ako si ho Česi privlastnili. „Ottův slovník naučný“ uvádza: „Cintula Vítězoslav (Viktor) český zeměpisec, rodem Slovák, prof. zeměp. a dějep. v. v. (1906), ...“. Pravda je taká, že bol Slovákom pôsobiacim v Čechách a meno Viktor v zátvorke chce byť len vysvetlením jeho pôvodu: Viktoria – víťazstvo, vítězství. Nikdy sa od vlastného národa neodrodil a bol jeho aktívnym príslušníkom, aj keď odišiel do zahraničia. Lásku k svojmu národu získal v rodine už v mladosti, pestoval si ju čítaním kníh svojho slávneho rodáka básnika Jána Hollého a ďalších národovcov. Žil v dobe národného prebudenia Slovákov, v časoch zápasov štúrovcov a matičiarov o národné práva za silného maďarizačného útlaku. To všetko formovalo jeho národné povedomie, pre ktoré musel odísť z Uhorska do českého exilu. Slovensko ostalo jeho srdcovou záležitosťou a rád sa vracal do svojho rodiska, kde poriadal prednášky, besedy, prinášal knihy pre kultúrne a duchovné povznesenie svojich rodákov. Navštevoval aj svojho brata Gustáva, ktorý bol katolíckym kňazom v Špačinciach. Udržiaval písomný styk s mnohými slovenskými spisovateľmi a vedeckými pracovníkmi, o čom svedčia zachované listy uložené v archíve Matice slovenskej. Tieto listy odkrývajú jeho vzťah k národu i jeho zlé materiálne položenie.
Prvý list z 29.12.1868 je adresovaný Viliamovi Paulínymu–Tóthovi (d. č. 772), prvému podpredsedovi Matice slovenskej (MS). V liste, mu posiela maturitné vysvedčenie a vysvedčenie chudoby, ktoré musel najskôr odniesť na dekanát fakulty pre prijatie a oslobodenie od internátnych poplatkov, v čom mu vyhoveli a za čo vďačí pánovi Prof. Hattalovi. Jeho blahoželanie k novému roku 1869 odkrýva dušu pisateľa: „Bo ktorý, národu verný Slovák neprál by Vám sčastlivý nový rok, ktorý nemodlil by sa k Najvyššiemu za Vaše zdravie, za Váš blahobyt? Ktorý by vrúcne neprosil Ho by Vás dôstojný Pane ešte mnohé leta zachoval našému národu, ktorému ste svoj život posvätil !“ Ako polosirota bol vo veľkej finančnej núdzi a prosí ho o príhovor, aby mu MS udelila podporu. Žiadosť o podporu na výbor MS poslal 26. júla 1869 (d. č. 752). Vzhľadom na zlú finančnú situáciu MS, podobne ako aj iným študentom, nemohli mu vyhovieť. Matica v tom čase robila zbierku na Dom MS, do ktorej sa zapojil aj V. Cintula. Vyzbieral od študentov 17, 24 Zl. , ktoré poslal listom redakcii Národných novín dňa 11. marca 1870.
Z listu zo 17. decembra 1869 odoslanom z Prahy svojmu priateľovi Jánovi Vansovi (básnik, náboženský spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, manžel spisovateľky Terézie Vansovej) je tiež cítiť jeho úprimný vzťah k národným otázkam. Posiela pozdrav od profesora Hattalu, ktorého navštívili konatelia MS a odovzdali mu matičné knihy a pamätnú reč Fr. Sasinka pri úmrtí predsedu MS, banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa. Ďalej píše, že má málo času, lebo každé odpoludnie má vojenskú službu a stretáva sa aj s niekoľkými Slovákmi. Informuje ho o zbierke medzi študentmi na Dom Matice slovenskej, ktorú organizuje.
Z uvedeného vidieť, že sa od svojej mladosti aj v ťažkých časoch maďarizácie hlásil k slovenskému pôvodu a pre svoje národné presvedčenie trpel. Aj po odchode do Prahy spolupracoval s Maticou slovenskou, udržiaval kontakty s priateľmi, rád sa vracal na Slovensko a tiež ako stredoškolský profesor podporoval slovenských študentov. Ako pedagóg vychovával mládež po stránke odbornej i morálnej. Svojou odbornou a publicistickou činnosťou zanechal dielo na ktoré môže byť slovenský a napokon i český národ hrdý i vďačný.

V. Cintula zomrel 22. marca 1911 vo veku 63 rokov a je pochovaný na vinohradskom cintoríne v Prahe.
Stanislav Májek
Použitá literatúra:
Ján Tibenský a kol.: Priekopníci vedy a techniky na Slovensku (Obzor Bratislava 1988); L. Kühn: Buditelia v župe bratislavskej (1928); Slovenský náučný slovník (Litevna 1932); Slovenská krv (Erce 1932); Ottův slovník naučný (1909); E. Fordinálová - biografia J. Cintulu – Borský Mikuláš 1394 – 1994 (Záhorské múzeum Skalica, 1994); List Jánovi Vansovi (Archív umenia a literatúry SNK Martin); List V. Paulínymu-Tóthovi (archív MS), Žiadosť výboru MS (archív MS); List redakcii Národných novín (archív MS); Výpis z matriky (SNK Martin, Biogr. ústav).
 


 

webygroup

dnes je: 23.9.2019

meniny má: Zdenka

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke.

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Za obsah zodpovedá
Webmaster


21067470

Úvodná stránka