Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu vodorovná
Borský Mikuláš

Aby sa nezabudlo

  • Aby sa nezabudlo

Stanislav Májek
Aby sa nezabudlo

Stanislav Májek
Aby sa nezabudlo
Agitácia pre tzv. Katolícku akciu roku 1949 v Borskom Sv. Mikuláši


Po násilnom uchopení moci vo februári 1948 sústredili komunisti svoj boj proti kresťanom, ale hlavne proti Katolíckej cirkvi, ktorá na základe opatrení povstaleckej SNR bola vlastne prenasledovaná už od roku 1945. Dôvodom proticirkevnej politiky bol jej veľký vplyv na veriacich (na Slovensku asi 80 %) a vernosť Sv. Otcovi. Prenasledovaní boli viacerí kňazi, biskupi, predovšetkým biskupi Vojtaššák a Buzalka, rušili sa cirkevné ustanovizne (školy, spolky), obmedzila sa katolícka tlač, odobraté boli mnohé majetky, čo avizoval už Dr. Husák v správe moskovskému vedeniu KSČ 5. februára 1945 (V. Prečan: SNP Dokumenty, s. 947). Cieľom bolo urobiť si z Cirkvi poslušný nástroj na presadzovanie komunistickej politiky. Vzťahy sa vyhrotili pri rokovaniach o vzájomných vzťahoch medzi Cirkvou a štátom, keď komunisti kládli také požiadavky, na ktoré biskupi nemohli pristúpiť. Pokyn k otvorenému útoku na Cirkev dal K. Gottwald na zasadaní predsedníctva ÚV KSČ 25. apríla 1949, keď o. i. povedal „oni nakonec musí pryč od Říma a všechno co s tím. Vytvořit takový stav, abychom mohli říci: národní cirkev“ (F. Vnuk: Pokus o schizmu, s. 9). Keď vedenie KSČ zistilo, že biskupi nátlaku nepodľahnú, rozhodli sa rozložiť ju vnútorne. Postup riadila tzv. „cirkevní šestka“ a tvorili ju A. Čepička (predseda), Z. Fierlinger, V. Kopecký, V. Široký, Z. Nejedlý a V. Clementis. Na dvoch poradách „šestky“ sa zúčastnil generálny tajomník ÚAV SNF Ladislav Holdoš, ktorý infomoval ÚV KSS o pripravovaných proticirkevných opatreniach. K vnútornému rozkladu málo slúžiť hnutie z pokrokových katolíkov tzv. Katolícka akcia (ďalej KA). O tomto zámere sa biskupi dozvedeli koncom mája 1949 a na porade 7. júna v Olomouci vydali obežník adresovaný všetkým kňazom, v ktorom ich upozornili, že ide o hnutie schizmatické a bude stíhané cirkevnými trestami. Do spolupráce s komunistami na organizovaní KA sa zapojili len niektorí tzv. „vlasteneckí“ kňazi, hlavne Plojhar, Fiala, Horák, Lukačovič. Zakladajúce zhromaždenie KA sa uskutočnilo 9. a 10. júna 1949 v Obecnom dome v Prahe, z ktorého vydali dokument „Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v Republike“, kde okrem iného obvinili cirkevných predstaviteľov z neúspechu rokovaní so štátom. Tým bola odštartovaná masívna kampaň v tlači a rozhlase, nasledovali nátlakové akcie na podpisovanie a podporu Ohlasu, ako aj nátlak na biskupov, aby pristúpili na podmienky komunistov. Uskutočnili sa mnohé školenia agitátorov, ktorí chodili po fabrikách a dedinách rečniť a presviedčať ľudí, ale navštevovali aj biskupské úrady. Biskupi zareagovali na „Ohlas ...“ 15. júna 1949 pastierskym listom „Hlas českých a slovenských biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky“, ktorý sa mal čítať v kostoloch 19. júna 1949. Úrady jeho čítanie zakázali, ale napriek tomu sa na mnohých miestach čítal. Každým dňom stúpal tlak na obmedzenie vplyvu Cirkvi. Do Katolíckych novín si komunisti dosadili svoje vedenie, poštátnili ďalšie rehoľné domy, perzekvovali verných kňazov a média neustávali v štvavej kampani. Sv. Stolica na to reagovala exkomunikačným dekrétom z 20. 6. 1949, ktorým vyobcovala z Cirkvi tých, ktorí sa k tejto akcii vedome a dobrovoľne pridali alebo pridajú, menovite však jej pôvodcov a šíriteľov. Na presadzovanie myšlienok KA boli v obciach z komunistov zriadené akčné výbory. V mnohých obciach na Slovensku prišlo k otvoreným protestným akciám, ktoré komunistická moc brutálne potlačila.
Medzi prvé komunistami vyprovokované akcie patria i udalosti, ktoré sa odohrali dňa 3. a 8. júla 1949 na Záhorí v obci Borský Sv. Mikuláš (ľudovo na Búroch) a doteraz boli opísané v niekoľkých článkoch a historických prácach. Hoci som dňa 8. júla bol očitým svedkom týchto udalostí a v roku 1990 som hovoril s niekoľkými účastníkmi, viem, že ani mne sa nepodarí všetko zachytiť, najmä pokiaľ ide o aktívne zúčastnené osoby. Po preštudovaní dnes už prístupných dokumentov týkajúcich sa tejto udalosti, chcem sa pokúsiť niektoré údaje upresniť a doplniť. Predstaviteľom OV KSS a Štátnej bezpečnosti išlo v zmysle pokynov z ÚV KSČ o exemplárne potrestanie niekoľkých osôb pre výstrahu.
Obce Borský Sv. Mikuláš a Borský Sv. Peter sú dnes spojené v obec Borský Mikuláš. Majú slávnu vyše 700 ročnú históriu. Pochádza z nich mnoho významných osobností, z ktorých spomeniem aspoň kňaza a básnika Jána Hollého, kňazov Jozefa Ščasného, Štefana Bulku, politikov Floriána Tománka, Alojza Maceka, Viktora Nesnadného, učiteľov Alexandra Holoviča s manželkou, Štefana Kassaya, architekta Bedricha Weinwurma, organového majstra Jána Drábeka a desiatky ďalších významných osobností aj z mladších generácií. Pôsobili tu také osobnosti ako kňazi Pavel Príhoda, Karol Nečesálek, Augustín Karmaš, Jozef Hrušecký, Boris Travenec, Jozef Šátek a ďalší, ktorí sa zaslúžili o duchovné, kultúrne i materiálne povznesenie nielen Búranov.
Udalosť z júla 1949 sa odohrala za pôsobenia farára, dekana, kanonika a pápežského komorníka Mons. Augustína Karmaša, ktorý tu pôsobil požehnaných tridsať rokov. V júni 1949 ho navštívil Jozef Lukačovič a presviedčal ho, aby sa pridal ku KA, lebo inak „zmešká posledný autobus“. Mons. Karmaš to jednoznačne odmietol (V. Mitošinka: Pamäti kňaza, s. 19). V tom období mali dvaja novokňazi z Bor. Sv. Petra svoje primície (26. júna Viliam Ščepána a 3. júla Rudolf Butaš). Práve na tento deň 3. júla bol po dohode medzi OV KSS, ONV Senica n/Myj. a veliteľom Závodnej jednotky ĽM továrne Dynamit Nobel vyslaný do oboch obcí agitovať bezpečnostný referent z uvedenej továrne, politicky agilný, pištoľou ozbrojený František Tavaly. Bola nedeľa a vládla obzvlášť sviatočná nálada, lebo sa konali primície, na ktoré prišli ľudia z celého okolia. Tavaly najprv navštívil richtára - predsedu MNV v Borskom Sv. Mikuláši Ondreja Matulu, ktorému povedal, že bol vyslaný agitovať pre KA a vstup do JRD. Richtár sa dostal do ťažkej situácie, hľadal riešenie a podľa zvyku si vypili. Po porade niektorých členov akčných výborov oboch obcí, vzhľadom na primície Tavalymu navrhli prednášku odložiť na iný termín. Od prednášky v Borskom Sv. Petri síce ustúpil, ale na tej v Borskom Sv. Mikuláši trval. Preto pred starým objektom MNV, ktorý sa nachádzal v tesnej blízkosti kostola, richtár po vybubnovaní oznámil ľuďom prichádzajúcim z litánií, že z okresu prišiel pracovník a chce zhromaždeným niečo povedať. Ako uvádzajú pramene zišlo sa pred MNV asi 300 ľudí. Podgurážený rečník ich začal poúčať, hovoril o blahobyte sovietskych kolchozníkov a hrubo urážal katolícke cítenie prítomných, ktorí sa slovne ohradzovali. Najbližšie stojace ženy ho potiahli za kabát a niektorí ho aj udreli. Tavaly sa im s pištoľou v ruke vyšmykol a utekal smerom na železničnú stanicu. Niektorí pobúrení mládenci ho prenasledovali a keď ho dobehli, jeden z nich ho posotil a Tavaly spadol. Potom mu vytrhli pištoľ, odhodili ju a pridali ešte niekoľko úderov. Po príchode do Senice agitátor svojich súdruhov o všetkom informoval, a títo s vyprovokovanou reakciou občanov boli spokojní, lebo potrebovali dôvod na zakročenie voči nepoddajným Búranom. Štyri dni riešili na okrese ako to urobia, lebo predpokladali, že narazia na odpor. Celú záležitosť riešili dokonca so sekretariátom UV KSČ v Prahe, od ktorého dostali pokyn niekoľkých účastníkov exemplárne potrestať. Do pohotovosti uviedli ĽM a všetky bezpečnostné zložky okresu a o pomoc požiadali aj Pezinok. Zákrok na potrestanie „vzbúrencov“ sa očakával, lebo prípravy sa celkom neutajili a hovorili o tom i cestujúci vo vlaku. Akciu naplánovali na piatok 8. júla 1949. Riadil ju strážm. SNB Štefan Škultéty zo Senice a prítomný bol major Globan z Bratislavy. Z výpovede svedka Škultétyho pred súdom je uvedené: „Strážm. Škultéty udal, že ako okresný veliteľ dostal od svojich nadriadených orgánov príkaz vyšetriť v Bor. Sv. Mikuláši útok na Františka Tavalyho a zobral v dôsledku toho 45 príslušníkov SNB, ktorých po príchode do Bor. Sv. Mikuláša rozposlal za určitými osobami vypočuť ich z toho činu“ (Rozsudok z 12.9.1949, SNA, PS kr. 558). Aby prišlo 45 príslušníkov bezpečnosti vyšetriť niekoľko osôb, je nielen neobvyklé, ale svedčí to aj o plánovanej tvrdosti zásahu. Prišli skoro ráno a informácia o tom sa po dedine veľmi rýchle rozšírila. Niektorí hľadaní boli v práci, niektorí včas informovaní sa ukryli, boli aj takí, ktorí boli odcestovaní a o príchode bezpečnosti nevedeli. Napríklad jeden z účastníkov, pán Michalica, mi v roku 1990 rozprával, že bol navštíviť manželku v skalickej nemocnici a keď sa vracal späť, čakal ho pri vlaku kamarát, aby ho vystríhal, lebo ho hľadajú žandári. Preto sa vrátil domov okľukou a hneď sa schoval u kamaráta. Šírilo sa, že prišli vziať aj pána dekana. Ľudia, aby tomu zabránili sa sústredili hlavne pred žandárskou stanicou, kde už boli kvôli výsluchom aj príslušníci ŠtB. Ich osobné auto stálo na ceste. Bol som vtedy 16 ročným študentom na prázdninách a tiež som sa tam išiel pozrieť. Ľudia sa pred žandárskou stanicou pokojne zhovárali a čakali, čo sa bude diať. Stál som blízo toho auta a skrsla vo mne myšlienka, že by nebolo zlé ŠtB-ákom urobiť defekt a zabrániť tak odvezeniu pána dekana. Išiel som domov po dlhé klince a keď som sa vrátil krúžilo nad obcou prieskumné dvojplošné lietadlo, ktoré zisťovalo a fotografovalo asi 1200 zídených občanov. Keď sa ľudia pozerali hore, rýchlo som klince podložil pod zadné kolá auta. Asi o pol hodinu sa ŠtB-áci chceli vrátiť do Senice, nasadli, ale asi po 50 m auto kvôli defektu zastalo. Súdruhovia vystúpili a museli telefonovať po iné auto. Svoj čin som však nikomu neprezradil.
O tom, kde bol pán dekan Karmaš, píše Ján Mikulka v publikácii Borský Mikuláš 1394 – 1994 (s. 29): „Pán dekan Karmaš neskôr na tento deň spomína takto: Ráno som celebroval u miestnych sestričiek v ich kláštore, potom som išiel so svojimi ľuďmi do farského vinohradu, kde som onedlho počul zvoniť zvony farského kostola. Nevedel som čo sa deje, avšak o chvíľu mi jeden občan pribehol povedať, že v obci je bezpečnosť, je ich veľa a prišli pre mňa. Uveril som, že by to mohla byť pravda a preto som cez lesy odišiel smerom na Cerovú. Čo sa v obci stalo, som sa dozvedel až o pár dní.“
Pán Augustín Benek mi v roku 1990 povedal, že tým občanom, ktorý išiel na motorke informovať pána dekana do vinohradu pri kaplnke Márie Magdalény, bol on. Je pravdepodobné, že pán dekan dostal dôvernú informáciu a v snahe zabrániť konfliktu pri jeho prípadnom zatýkaní, včasráno z fary odišiel. V priebehu dopoludnia prišiel medzi ľudí aj predseda MNV O. Matula, ktorý síce povedal, že príslušníci neprišli pre pána dekana, ale o chystanom potrestaní účastníkov na provokatívnom vystúpení Tavalyho sa nezmienil. Keď žandári neodchádzali, predpokladalo sa, že prídu nejaké posily od Šaštína. Okolo 15 30 hod. začali zvoniť zvony, pretože ľudia spozorovali prichádzajúce nákladné autá a autobusy s množstvom milicionárov a príslušníkov SNB, ktorých predtým potužili alkoholom. Tí povyskakovali z áut, s revom sa vrhli na ľudí a surovo ich bili pažbami a obuškami. Podozrivých a hlavne tých, ktorí zvonili, zadržali. Ľudia sa rýchlo rozchádzali. Zásah bol však dobre premyslený. Posily v počte asi 300 mužov obsadili prístupové cesty a ustupujúci ľudia im tak vleteli do náručia. Ja som odtiaľ odchádzal s 15 ročným bratancom Štefanom Bulkom a milicionári operujúci na ceste smerom do Bor. Sv. Petra nás pri dome pani Rozborovej chytili, vtiahli do dvora jej domu, prinútili nás kľaknúť si a potom nasledovala bitka obuškami po pätách. Bolelo to, aj sme si pokričali, ale pustili nás domov. Pani Rozborovú, ktorá vraj telefonovala o pomoc do Šajdíkových Humeniec, chytili a zbili najprv pri kostole a potom ešte aj u sestry. Po rozohnaní občanov skupinky milicionárov a príslušníkov SNB doslova lietali po oboch dedinách a surovo bili každého, koho stretli. Vbehli i do dvora, vyvliekli aj z domu a zbili. Starší a silnejší mládenci sa s nimi pustili do nerovného zápasu. Pán Michalica mi opísal, čo videl: „Pri Sakalášoch Jozefa Búzka vzali do kola a obuškami ho veľmi bili. Mal však takú silu, že ich prebil a utekal smerom do Smuhy (časť obce). ... Najviac dostal však Ján Benek – mäsiar...“ (mgf. záznam).
Veliteľom zásahu bol podľa hlásenia šstrážm. A. Jablonovského č. j. 2406/1949 Palkovič. Nadporučík ŠtB H. si zriadil na MNV vyšetrovňu. Zadržaných bolo asi 58 osôb, ktorí boli podrobení brutálnemu výsluchu. Viacerých surovo bili obuškami, vynucovali priznania a udanie ďalších účastníkov. Veľmi surovo zaobchádzali s Agnešou Vaňkovou, Jánom Benkom, kostolníkom Antonom Deščikom, Jánom Búzekom, ale i s ďalšími zadržanými. Do senickej väznice odviezli: Antona Deščika, Štefana Pavlíka, Štefana Filípka, Jána Nesnadného, Jána Benka, Agnešu Vaňkovú a neskôr Hedvigu Rozborovú. Tri dni bol v oboch obciach po 19. hodine zákaz vychádzania, zatvorené boli hostince, obchody i MNV, obmedzený bol vstup do obce i odchod z nej. S odstupom času si vtipkári doberali Búranov: „Ako bolo na Búroch tri dni nijak?“. Vzhľadom na tragické následky je to skôr čierny humor.
Okresný súd v Senici súdil najprv skupinu Anton Deščik a spol., ktorí boli vo vyšetrovacej väzbe. Okresný prokurátor Dr. Jozef Kováč ich obžaloval že bránili „členovi úradu“ F. Tavalymu 3. 7. 1949 prečítať Ohlas Katolíckej akcie, že ho zbili a zúčastnili sa na „vzbure“ 8. 7. 1949. Súd nad nimi 12. septembra 1949 v rozsudku zn. T 493/49 vyniesol nasledovné tresty: 1. A. Deščik (52 ročný)- za udretie Tavalyho a ponechanú otvorenú zvonicu 3 roky väzenia a 2000 Kčs peňažitý trest; 2. Š. Pavlík (47 r.)– za sotenie Tavalyho a robenie spojky 2. roky väzenia a 2000 Kčs peňažitý trest; 3. Štefan Filípek (22 r.) – za zvonenie 2 a 1/2 roka väzenia; 4. Ján Nesnadný (26 r.)- za robenie spojky 2 a 1/2 roka väzenia; 5. Ján Benek (30 r.)– za udretie do karosérie auta a žartovné zvolanie „Podajte mi benzín nech ho polejem“ 2 a 1/2 roka väzenia; 6. Agneša Vaňková (35 r.)- za účasť na „vzbure“ 6 mesiacov.
Tu treba poznamenať, že Anton Deščik krátko po vynesení rozsudku vo väzení zomrel.
Hedviga Rozborová, ktorá pri vyšetrovaniach odporovala, sa mala stať exemplárnym prípadom. Vedúci stanice SNB v Borskom Sv. Mikuláši A. Jablonovský vo svojej správe č. j. 2406/1949 zo dňa 31.8.1949 adresovanej Okresnej prokuratúre o H. Rozborovej napísal: „Prípad vyšetroval a udal šstrážm. Anton Jablonovský na základe oznámenia dôveryhodnej osoby. ... Hedviga Rozborová dňa 8. júla 1949 asi o 17 hod. telefonovala do Šajdíkových Humeniec toto: ,Tu je Rozborová – Jožkova z Búru. Pán Trup u nás je veľmi zle, chcú nám brať pána dekana. Vyrozumte ľudí, že kto môže nech príde sem´. Totiž v ten deň sa pred kostolom v Borskom Sv. Mikuláši zhŕklo 1000 až 1500 osôb a tento dav bol po zákroku milície z Pezinka a príslušníkov SNB o 18. hodine rozprášený. Veliteľom zásahu bol Palkovič.“ V obžalobe H. Rozborovej zn. Št. 558/1949 prokurátor ju obvinil takto: „...zúčastnila sa zhluknutia, ktorého účelom bolo so zbraňou útočiť na niektorú triedu občanov, pričom tlupa vzbúrencov užila násilie voči jednotlivým osobám a obvinená Rozborová vystupovala ako návodkyňa, čím spáchala Zločin vzbury podľa paragrafu 153 ods. 1, trestný podľa paragrafu 155 TRZ.“(SNA, PS kr. 558). Brutálne vyšetrovanie spôsobilo, že ju v kritickom zdravotnom stave museli dňa 8.10.1949 eskortovať do Krajskej väznice v Bratislave a odtiaľ do nemocnice. Dr. Horváth z Okresného súdu v Bratislave žiadal však len jej psychické pozorovanie, prísny dozor a izoláciu. Podľa úradného záznamu zo dňa 5.1.1950 prišiel za sudcom Dr. Horváthom manžel H. Rozborovej, nakoľko sa dozvedel, že manželka je vážne chorá a žiadal povolenie návštevy v nemocnici, čo sudca zamietol. Na druhý deň 6.1.1950 opäť od neho dôrazne žiadal povolenie, ktoré mu sudca tentoraz už vydal. Okolo 13. hod. prišla k nemu sestra H. Rozborovej, hodila mu na stôl povolenie so slovami, že ho už nepotrebuje, lebo sestra už neleží na lôžku, ale v márnici. Zomrela ráno o 9 15 hodine. Štátna nemocnica ako dôvod smrti uviedla lož, alebo polopravdu: „Zomrela na zápal stredného ucha“. Jej meno sa nachádza medzi menami prenasledovaných a umučených komunistickým režimom na tabuli Pamätníka politických väzňov v Ružinovskom cintoríne. (Svedectvo 4/95)
V novembri sa očakával proces s ďalšou skupinou. Prokurátor v liste zo 16. novembra 1949 zn. Št. 503/1949 adresovanom Okresnému súdu v Senici poslal prepracovanú obžalobu, z ktorej vyberám: „K č. j. T 515/1949. Svoju obžalobu na Štefániu P a v l í k o v ú a jej 27 spoločníkov zo dňa 12. októbra 1949 čo do jej skutkového stavu nasledovne prepracovávam: že dňa 8. júla 1949 v Borskom Sv. Mikuláši všetcia obvinení ozbrojení kolami a kosami a inými zbraňami napadli členov SNB, ktorí prevádzali vyšetrovanie vo veci napadnutia a ťažkého ublíženia na tele bezpečnostného referenta z továrne Dynamit – Nobel v Senici Františka Tavalyho, ktorý dňa 3. júla 1949 prišiel do Borského Sv. Mikuláša z poverenia Okresného národného výboru v Senici prečítať Ohlas Katolíckej akcie, v ktorej prednáške však mu miestne občanstvo zabránilo prednášať a tohoto zbilo a tak obvinení v úmysle zabrániť zjednaniu poriadku v záujme bezpečnosti v našom ľudovodemokratickom štáte, pod zamienkou, že idú zabrániť zaisteniu miestneho rím. kat. farára sa ešte spolu s ostatnými, menom nezistenými občanmi v počte asi 1200 ľudí a snažili sa zatlačiť príslušníkov SNB do budovy miestnej stanice národnej bezpečnosti, ....“ (SNA –PS, kr. 558).
Je nepravdou, že ľudia „ozbrojení kolami, kosami a inými zbraňami napadli členov SNB“. V pôvodnej obžalobe bolo „zabránili členom SNB“. Áno, ľudia keď sa vracali z poľa a pristavili sa, mohli niesť kosy prípadne hrable, nakoľko bol zber sena, ale nikoho nenapádali a hneď išli domov. Práve preto prokurátor svoju obžalobu prepracoval, aby išlo o násilnú ozbrojenú vzburu a za to bol vymeraný vysoký trest. Prokurátor sa ani slovom nezmienil, že Tavaly chcel použiť pištoľ.
Obžalovaní boli (v zátvorke je uvedený vek):
1. Štefánia Pavlíková (25 r.), 2. Jozef Macek (25 r.), 3. Alojz Macek (51 r.), 4. Mária Samková (39 r.), 5. Agneša Poláková (44 r.), 6. Ján Nesnadný (40 r.), 7. Štefan Cintula (45 r.), 8. Alžbeta Poláková (65 r.), 9. Ján Dobiaš (38 r.), 10. Jozef Šajdík (34 r.), 11. Ondrej Sakaláš (38 r.), 12. Ján Fila (49 r.), 13. Jozef Bízek (54 r.), 14. Ján Búzek (54 r.), 15. Rozália Bízková (54 r.), 16. Štefan Vanek (48 r.), 17. Štefan Cák (40 r.), 18. Ján Dobiaš ( 40 r.), 19. Pavol Včelka (48 r.), 20. Alžbeta Macková (35 r.), 21. Ján Májek (39 r.), 22. Ladislav Cintula (44 r.), 23. Viktor Bízek (33 r.), 24. Ignác Šedivý (49 r.), 25. Paulína Pavlíková (50 r.), 26. Jozef Vaculka (25 r.), 27. Anton Májek (16 r.), 28. Agneša Pavlíková ( 17. r.)
Skôr než prišlo k súdu, si všetci podali žiadosť o amnestiu. Iba šiestim nevyhoveli, tých postavili pred súd, ale pre nedostatok dôkazov ich nemohli odsúdiť.
Smutný bol ďalší osud búranského farára Mons. A. Karmaša. Keď sa situácia v Borskom Sv. Mikuláši po 8. júli 1949 trocha upokojila, vrátil sa na faru. Proticirkevné akcie komunistov sa pritvrdzovali. NZ ČSR 14. okt. 1949 prijalo zákon č. 217, ktorým sa zriadil Štátny úrad pre veci cirkevné, na všestranné ovládnutie Cirkvi štátom. V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila tzv. akcia „K“, keď ozbrojené jednotky milície, vojska a Zboru štátnej bezpečnosti vtrhli do mužských kláštorov a všetkých rehoľníkov brutálnym spôsobom deportovali do „koncentračných kláštorov“. Niektorým rehoľníkom sa podarilo ujsť do zahraničia. Niektorí sa zapojili do pomoci prenasledovaným kňazom pri úteku za hranice cez rieku Moravu. Boli to opäť aj mladí ľudia z Borského Sv Mikuláša a Petra ktorí pomáhali pri útekoch cez hranice a to predovšetkým Jozef Macek, Ferdinand Totka, Jozef Bízek, bratia Zemanovci, bratia Jozef a Ján Šebesta, Anton Filípek a ďalší. Títo spolupracovali so saleziánmi Títusom Zemanom, Františkom Revesom a Ernestom Macákom.
Ak sa útek nevydaril, malo to tragické následky. Takým bol prípad skupiny Títus Zeman a spol. Kňazi Viliám Mitošinka a Emil Šafár po úteku z koncentračného strediska v Nových Zámkoch odišli do Bor. Sv. Mikuláša, keď im predtým A. Karmaš odkázal, že im vie zabezpečiť prechod cez hranice. Pokus o prechod veľkej skupiny kňazov a klerikov, na čele s Títusom Zemanom a Ferdinandom Totkom, 8. apríla 1950 pre rozvodnenú rieku Moravu bol neúspešný a pri ústupe takmer všetkých pohraničiari chytili. Pri výsluchoch vyšla najavo i pomoc A. Karmaša, jeho gazdinky Emy Olbrachtovej a kaplána Vojtecha Szitása, čo pre nich v roku 1951 znamenalo následné uväznenie. Uväznený bol i Mons. ThDr. Boris Travenec, vtedy kaplán v Seredi a to len preto, že navštívil V. Mitošinku a E. Šafára v Bor. Sv. Mikuláši. Všetci boli v roku 1952 odsúdení na najvyššie tresty za velezradu a vyzvedačstvo. A. Karmaš na 12 rokov, z ktorých si odsedel deväť. Pre zaujímavosť spomeniem, že ešte žijúca Mária Búzková z Bor. Sv. Petra, odsúdená na 13 rokov pre zakladanie strany Slobody, bola vo väznici v Pardubiciach ubytovaná na jednej cele s E. Olbrachtovou a nedávno blahoslavenou sestrou Zdenkou Schelingovou.
Na záver.
Občania z Búrov boli medzi prvými, ktorí sa postavili na obranu svojho náboženského presvedčenia a cirkevných predstaviteľov proti boľševickým metódam pri tzv. socializácii našej dediny a budovaniu komunistickej spoločnosti na čele s KSČ. O život prišli dvaja občania a mnohí niesli ujmu na zdraví po celý život. Len ťažko sa dá opísať, akému prenasledovaniu boli vystavení po prepustení z väzenia a to nielen oni, ale aj ich rodinní príslušníci. Prevážna časť odsúdených bola síce rehabilitovaná a čiastočne morálne odškodnená, ale to je len malá náplasť. Sú ale prípady, keď občania po vyšetrovacej väzbe neboli odsúdení, rozsudok nedostali, ale boli poslaní na viacmesačný pobyt do pracovného tábora v Novákoch a následne na niekoľkoročné povinné pracovné nasadenie. Keďže nemali rozsudok, nemohli žiadať o rehabilitáciu a čiastočné odškodnenie. Konštatujem aj značnú nepružnosť pracovníkov Ministerstva spravodlivosti pri vybavovaní žiadostí poškodených, ktorí napríklad napriek viacerým osobným a písomným urgenciám nedostali ani po troch rokoch žiadnu odpoveď.
Prevážna časť spomenutých obrancov viery prenasledovaných komunistickou mocou už nežije, ale všetci slúžia príkladom a sú vážnym mementom pre ďalšie generácie.
Proticirkevná politika v rámci tzv. Katolíckej akcie bola len začiatkom prenasledovania predovšetkým Katolíckej a Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Nebolo dňa, aby brachiálna komunistická moc nezasahovala proti cirkevným hodnostárom, kňazom, rehoľníkom, laikom a katolíckym inštitúciám. Najväčšiu zodpovednosť za prenasledovanie kresťanov po tzv Katolíckej akcii nesie vtedajší generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský. Neskôr vlastná strana likvidovala aj R. Slánskeho, V. Clementisa, G. Husáka, L. Novomeského, K. Šmidkeho, príslušníkov ŠtB O. Valáška, T. Baláža, M. Béla, Š. Čermáka, R. Viktorína, M. Horského, V. Sedmíka a ďalších, ktorí roztáčali koleso prenasledovania. Zomleli ich tie isté metódy, ktoré sami zavádzali.

Použitá literatúra:
Dokumenty zo Slovenského národného archívu – SNA
Vlastný archív
Borský Mikuláš 1939 – 1994 (Záhorské múzeum v Skalici, 1994)
Viliam Mitošinka: Pamäti kňaza 1948 – 1966 (vydavateľstvo LÚČ, 1992)
František Vnuk: Pokus o schizmu (ÚDK na Slovensku, Bratislava 1996)
Anton Hlinka: Sila slabých a slabosť silných (Spolok Sv. Vojtecha, Tatran Bratislava, 1990)
Jozef Repko: Obušok bol srdcom strany („Slovenská Republika“ 12. 8. 1999)
JUDr. Valent Michalík: Smrť Hedvigy Rozborovej z Búrov (Svedectvo 4/1995)
Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 (Vydavateľstvo M. Vaška, 2001 Prešov
)


 

webygroup

dnes je: 23.10.2019

meniny má: Alojzia

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke.

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Za obsah zodpovedá
Webmaster


21268008

Úvodná stránka