Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu vodorovná
Borský Mikuláš

Mons. ThDr. Boris Travenec oslávil 60. výročie kňazskej služby

Mons. ThDr. Boris Travenec oslávil 60. výročie kňazskej služby.
Stanislav Májek

Mons. ThDr. Boris Travenec oslávil

60. výročie kňazskej služby

Najmä na západnom a strednom Slovensku mnoho veriacich dobre pozná Mons. ThDr. Borisa Travenca, ktorého dôverne oslovujú otec Boris. Veriaci nielen z Bratislavy - Dúbravky, ale aj z miest a obcí, v ktorých otec Boris pôsobil, mohli 2 apríla 2005 v Chráme Ducha Svätého osláviť jeho 60. výročie kňazskej služby a prežiť tak chvíle prežiarené duchovnou radosťou. Slávnostnú svätú omšu celebroval J. Ex. Mons. D. Tóth, koncelebrovali biskup J. Ex. Mons. F. Rábek a veľa kňazov z celej diecézy. Otec biskup Tóth v svojej homíliia vyzdvihol jubilantovo kňazské pôsobenie a s poďakovaním sa pridali zástupcovia organizácií a Myjavy, kde dlhé roky pôsobil. Na záver sa prihovoril i jubilant svojim typickým excelentným a srdečným prejavom.
Otec Boris je aj v svojich 84 rokoch (narodený 31.3.1921 v Nitre) stále duševne mladý, čestný, srdečný a láskavý. Je to naša mimoriadna duchovná osobnosť, vysoko vzdelaná, s bohatými životnými skúsenosťami a neopakovateľným prejavom. Aktívne publikuje, prekladá z nemčiny, prednáša, pôsobí v medzinárodnej ekumenickej organizácii, má široké spoločenské kontakty, zúčastňuje sa rôznych seminárov a konferencií a ako „kaplán kaplánov“ stále účinkuje vo farnosti Dúbravka. Zúčastniť sa na jeho svätej omši a počuť jeho homíliu, je vždy hlbokým duchovným zážitkom. Úsek svojej „protištátnej činnosti“ a civilných zamestnaní spracoval otec Boris v brožúrke Spomienky kňaza na väzenie a civilné zamestnania v období komunistickej totality.
Vzácnu oslavu som využil, aby som jubilantovi položil niekoľko otázok.
■ Otec Boris, čo malo na Vás rozhodujúci vplyv, že ste sa rozhodli pre kňazské povolanie?
Odpoveď: Budeš sa veľmi diviť na moju odpoveď! Nič, nič nemalo rozhodujúci neskorší vplyv na moje rozhodnutie stať sa kňazom. Odpoviem Ti ako som už odpovedal mnohým, ktorí sa ma na to pýtali: „Chcel som byť kňazom od narodenia“. Iba dva razy som v detstve na malú chvíľu zatúžil byť kominárom a požiarnikom.
■ Aké sú Vaše spomienky na teologické štúdia, kňazskú vysviacku a primičnú sv. omšu?
Odpoveď: Po maturite v roku 1940 som sa prihlásil na Bohosloveckú fakultu Slovenskej Univerzity v Bratislave a samozrejme do kňazského seminára. Skúšku som robil u biskupa Mons. Michala Buzalku. Bohoslovecké štúdia som šťastne dokončil i keď posledný ročník bol pre vojnové udalosti ťažký. Ustavičné nálety anglo-amerických lietadiel aj na Bratislavu spôsobili, že veľkú časť dňa sme prežili v sklepe, ktorý sa honosne nazýval kryt.
Za kňaza som bol vysvätený na Bielu Sobotu 31. Marca 1945 v kaplnke seminára. Svätiacim biskupom bol Mons. Dr. Michal Buzalka. Primície som mal 2. Apríla 1945 v kostole „Blumental“. Behom kázne začala Červená armáda dobíjať Bratislavu. Väčšina, z aj tak málo účastníkov, utiekla a zostalo asi 20-30 ľudí. Zo spievanej sv. omše bola tichá a po omši sme šli do krytu.
■ Po vojne ste ako začínajúci kňaz – kaplán pôsobili na viacerých miestach. V živej pamäti mám vaše účinkovanie i v našej farnosti v Borskom Sv. Mikuláši. Okolo seba ste sústredili množstvo miništrantov, ktorých ste vysielali na miništrantské kongresy v Belušských Slatinách a v Štiavniku pri Poprade. Vaša charizma získať si a vychovávať mládež sa uplatnila vo všetkých Vašich pôsobiskách a táto mládež bola Vám za to vždy vďačná. Za túto činnosť ste boli menovaný do funkcie v združení Legio Angelika. A práve to bolo tŕňom v oku komunistickému režimu. Ako sa pozeráte dnes na toto obdobie a aký odkaz má i pre dnešné dni?
Odpoveď: Keďže som nemohol nastúpiť do mne určeného kaplánskeho miesta Borského Sv. Mikuláša, lebo sa tam ešte bojovalo, z príkazu predstavených seminára som pomáhal pánu farárovi Pozdechovi, prvému podpredsedovi MsNV v Bratislave. Ten nakoniec si ma vypýtal od biskupa Dr. Jantauscha za riadneho kaplána. Zakrátko som ochorel a po liečbe som dostal menovanie za kaplána do Borského Sv. Mikuláša. Tak začalo moje putovanie po diecéze. Bol som mladý, plný elánu a ten som plne venoval mládeži vo všetkých svojich pôsobiskách, lebo v nej som videl budúcnosť. Táto práca bola pre mňa ako bývalého skauta Zlatého kríža (Katolícki skauti) prirodzená. V Blumentáli som mal za niekoľko dní vynikajúcu skupinu miništrantov a podobne tomu bolo aj v Bor. Sv. Mikuláši. Miništrantské kongresy boli svetlou a šťastnou stránkou z tohto obdobia, čo veľmi prekážalo nastupujúcej komunistickej moci. Z Bor. Sv. Mikuláša som odišiel do Nového Mesta nad Váhom. Tam som zažil krátky čas naplnenia svojho ideálu, lebo som učil na gymnáziu náboženstvo a to veľmi úspešne. Riaditeľka (evanjelička) po návšteve na mojej hodine, prehlásila v zborovni pred profesormi, že také vynikajúce vyučovanie ešte nezažila. Stadiaľ ma preložili znova do Bratislavy za dómskeho kaplána. Učil som na Štátnej strojníckej priemyselnej škole v Bratislave. Mal som asi tisíc žiakov a učil tuším 18 alebo 20 hodín týždenne. Obvinili ma, že som učil proti režimu, nadával na komunistickú stranu a podobné nepravdy, čo bol dôvod, že ma vyhodili zo školy a zakázali učiť. Pán biskup ma preložil do Šurian. Nakoľko dekana Markoviča odviedli do koncentračného tábora v Močenku, generálny vikár ma menoval za správcu fary, pravda bez papiera. Po jeho prepustení ma preložili do Serede. Tu ma zatkli 19. septembra 1951 a obvinili z neoznámenia „trestného činu“, lebo som v Bor. Sv. Mikuláši navštívil Dr. V. Mitošinku a Dr. E. Šafára, ktorí sa chystali emigrovať. Súd bol 21. júna 1952 a dostal som trest: 30 mesiacov väzenie a tri roky strata občianskych práv. Prešiel som väznice: Leopoldov, Bratislava „Krajzák“, Ilava a vojenská väznica v Bratislave. Domov som sa dostal 7. mája 1953 na amnestiu prezidenta Republiky zo 4. mája 1953. Plne rehabilitovaný som bol 26.3.1991. Strašné sklamanie bolo, keď nám oznámili na štátnom cirkevnom úrade, že nemôžeme ísť do pastorácie, nakoľko máme stratu čestných občianskych práv a takí nemôžu pracovať v „štátnej službe“. Musíme ísť všetci do manuálnej práce, do baní do Ostravy! Podarilo sa mi však zamestnať ako pomocný robotník v Botanickej záhrade bratislavskej univerzity a neskôr ako umelecký pracovník v Divadle pracujúcich v Žiline. Teda som bol hercom - bábkohercom. A bol som veľmi šťastný. Opäť medzi deťmi ! Po skončení vedľajšieho trestu (strata občianskych práv) som nastúpil v roku 1956 opäť do pastorácie. Kratšie som bol kaplánom v Trnave, správcom v Zlatých Moravciach, osem rokov správcom farnosti Štianické Bane (Piarg) a viac ako dvadsaťpäť rokov správcom fary na Myjave. Teraz status pomocný duchovný v Bratislave - Dúbravke.
■ Viem, že okrem vašej pastoračnej činnosti ste boli a stále ste aj publikačne i verejne aktívny. Boli ste aj cirkevným sudcom. Spomeňte prosím aspoň v krátkosti i túto oblasť.
Odpoveď: V dobe totality som neoficiálne viedol detskú rubriku v Katolíckych novinách. Aktívne som desať rokov pracoval v združení Viera a svetlo (retardované deti). Dosť som sa venoval liturgii, keďže po jej reforme na 2. Vatikánskom sneme to bola príťažlivá otázka. Možno povedať, že som sa stal v tejto oblasti dosť veľkým odborníkom. Keď ma vymenovali za cirkevného sudcu samozrejme som sa venoval aj prehĺbeniu svojich vedomostí z cirkevného práva.
Po celý život so sa venoval aj publikovaniu. Písal som články, prekladal z nemeckého jazyka a uverejňoval v rozličných časopisoch. Prvý môj tlačený článok bol uverejnený v časopise Priateľ dietok. Prispieval som do časopisov Skaut, Nová mládež, Duchovný pastier a Katolíckych novín pod menom: Ivan Zoborský. Ivan je moje druhé krstné meno a Zoborský, lebo som sa narodil na Zobore, kde som bol aj pokrstený. Neskoršie nasledovali aj iné časopisy, ako Posol Božského Srdca, Rodinné spoločenstvo, Liturgia a najmä výborný vedecký časopis Viera a život. V týchto časopisoch som publikoval už pod svojim menom. Z knižiek spomeniem Deti, buďte sväté! (1948), Spomienky kňaza na väzenie a civilné zamestnania v období komunistickej totality (2002). Z prekladov načim spomenúť: Anselm Grün: Pokoj srdca (2003), a v týchto dňoch vychádza dielo Paulo Brenni: Hrdinovia minulosti vzor pre hrdinov budúcnosti.
■ V roku 1947 komunisti so stúpencami Beneša popravili prezidenta prvej Slovenskej republiky a kňaza Dr. Jozefa Tisu. Ako ste sa pozerali Vy a celý národ na tento rozsudok? Váš Missale Romanum, ktorý ste mi láskavo venovali, používal vo väzení Dr. J. Tiso. V Bratislave, Košiciach i ďalších mestách a obciach sa každoročne v deň jeho popravy slúžia sväté omše aj za účasti biskupov. Myslíte na neho i vy v modlitbách?
Odpoveď: Dr. Jozefa Tisu považujem za mučeníka proticirkevných síl. Bol to geniálny človek, veľký vlastenec, ktorý sa pričinil, že Slovensko aj počas vojny ostalo relatívne v stave pokoja, dostatku pre občanov a rozvíjalo sa po každej stránke. Keď sme sa s dekanom Mons. A. Karmašom v Borskom Sv. Mikuláši (kde som bol kaplánom), dozvedeli o jeho poprave, spolu sme ešte v ten deň slúžili requiem za neho. Viem, že celý národ, teda väčšina ľudí, plakala a odsudzovala túto surovosť komunistov a prezidenta Beneša. Spomínaný malý formát Missalu so zlatorezom, ktorý som ti venoval, skutočne používal prezident pri sv. omšiach. Dostal sa tam cez farára Pozdecha, ktorý bol pre vtedajšiu vládu prijateľný. Vrátili mi ho po poprave. Podobne ako kňazi v mnohých mestách i ja osobne, za hojnej účasti veriacich, slúžim za neho pravidelne svätú omšu v Dúbravke.
■ Boli ste väzňom a trpiteľom komunistického režimu, ktorý sa zrútil v roku 1989. Dostali sme sa však dnes do nebezpečného obdobia bezbrehého kapitalistického liberalizmu, ktorý bojuje proti Katolíckej cirkvi. Ako hodnotíte tieto –izmy a čo by ste odporúčali veriacim, aby si uchovali katolícku vieru a svoju národnú identitu?
Odpoveď: Rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou je ten, že v minulom režime išlo o jasné prenasledovanie viery, veriacich a samozrejme najmä reprezentantky viery Kristovej Cirkvi. Vtedy sme vedeli kto nás prenasleduje, prečo nás prenasleduje a ako nás prenasleduje. Podľa toho sme zariadili aj svoju obranu. Súčasnosť je iná! Podľa niektorých odborníkov ide o veľký nárast náboženského prebudenia. Ale žiaľ toto prebudenie sa uberá nesprávnym smerom. Je to predovšetkým obdiv pohanských náboženských názorov, najmä z Orientu. Nuž a ateizmus bezbrehého liberalizmu mohutne bojuje za zničenie princípov kresťanskej viery. Pripomeňme si iba napríklad posledný návrh v parlamente na uľahčenie rozvodov, čo by viedlo v podstate k rozbitiu rodiny a rozkladu spoločnosti. Páni poslanci a poslankyne sa nehanbia tvrdiť, že je to niečo pokrokové a neuvedomujú si (alebo uvedomujú?), že ide o zničenie štátu. Taktiež musíme odsúdiť rôzne „vedecké“ teórie o vzniku života, práva rozhodovať o živote, o tzv. recyklácii života a ďalšie. Pre našich protivníkov je aj najhoršia povera lepšia, ako pravá viera. Musíme si uvedomiť, že len zdravé rodiny tvoria zdravý národ a ten môže vytvoriť zdravý štát. Slovenský národ v minulosti prežil a udržal si svoju identitu iba zásluhou toho, že zostal verný svojej kresťanskej a katolíckej viere a mal toľko vynikajúcich osobností, ktoré nezištne pracovali a obetovali sa pre národ. Dvojnásobne to platí aj dnes v treťom tisícročí.

Za odpovede úctivo ďakujem a prajem Vám veľa zdravia do Vášho ďalšieho požehnaného účinkovania.
Stanislav Májek


 

webygroup

dnes je: 23.9.2019

meniny má: Zdenka

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke.

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Za obsah zodpovedá
Webmaster


21067418

Úvodná stránka